Kultúrny Život | Jozef Cseres | interview | 13 August 1992 | Slovakian
Umenie je kompletne medzinárodné
Rozhovorom s maďarským skladateľom a hráčom na flaute Tiborom Szemzöm otvárame sériu príspevkov voľne nadväzujúcich na rovnomenný cyklus publikovaný na stránkach KŽ vlani a mapujúcich niektoré tendencie v súčasnej hudbe. Tibora Szemzöa (ročník 1955) pozná naša hudobná verejnosť predovšetkým z účinkovania v súbore pre súčasnú hudbu 180, ktorý v roku 1979 založil. Od roku 1983 účinkuje sám, prezentujúc najmä svoju vlastnú hudbu, čím nadviazal na aktivity Szemző Quartetu zo začiatku sedemdesiatych rokov. Používa pri tom primitívnu elektroniku, ľudský hlas, flauty a nástroje, ktoré sám vynašiel. Ako skladateľ často integruje svoju hudbu s verbálnymi a vizuálnymi prvkami, vytvárajúc hudobné performance a audio art. Komponuje aj filmovú a scénickú hudbu a zúčastňuje sa na mnohých spoločných projektoch s výtvarníkmi. Už pätnásť rokov vydáva a rediguje vlastný non-materialistický časopis “pre zvuk a iné” Basis Of Fodder (Krmovinová báza). Nasledovný rozhovor vznikol vlani v septembri na Festivaje alternatívneho umenia v Nových Zámkoch.
– Moja prvá otázka sa týka vašej účasti na tomto festivale. Pravdupovediac, bol som veľmi prekvapený, ked’ ste mi v Linzi povedali, že sa zúčastníte na festivale alternatívneho umenia v Nových Zámkoch. Prekvapený preto, lebo nepovažujem vašu hudbu za altematívnu.
– Áno, máte pravdu. To, čo robím, vskutku nie je alternatívnym umením. Je to veľmi jasné. Vec je však veľmi jednoduchá. Ked’ prišli organizátori tohto festivalu za mnou, konkrétne Jozef Juhász, s ktorým sme sa stretli na koncepčne a tematicky podobne zameranom festivale vo Váci, povedal mi po mojom vystúpení, že bol aj na mojom koncerte na jar v Bratislave v Klariskách. Hral som tam vtedy niekoľko svojich vecí, ktoré sú v konečnej podobe ovplyvnené a založené na spôsobe performance art. Moje veci sa mu jednoducho páčili a pretože v nich zrejme cítil nejakú spojitosť s performance art, tak ma pozval do Nových Zámkov. A ja som rád pozvanie prijal. V skutočnosti, teraz trochu odbočím od vašej otázky, mali mnohí umelci z oblasti performance art na mňa veľký vplyv, napriek tomu, že, ako napríklad Joseph Beuys, neboli hudobníkmi Osobne som od nich čosi, pochytil. Takže, možno práve toto je príčina mojej účasti na tomto festivale, Ak ste videli ‘moje včerajšie vystúpenie, nemôžete povedať, samozrejme, že bolo alternatívne. Nebolo však len’ hudbou, hudobným konceptom, ale, povedzme, druhom hudobného performance, ktoré využíva hudbu ako dominantnú.
-Vaša odpoveď tak trochu súvísi s mojou d’alšou otázkou: ako podl’a vás súčasné umenie korešponduje s dobou, ktorá sa označuje ako postmoderná? Postmoderna je dnes vel’mi frekventovaný a predovšetkým rozporuplný termín, a tak nečudo, že aj názory naň sa v oblasti hudobnoteoretickej a muzikologickej reflexie veľmi rôznia.
-Ja neviem, čo tento pojem znamená. Nikdy som nemal nič do činenia s nijakým druhom -izmu.
– Postmodernizmus nechápem ako nejaký štýl alebo hnutie, a teda ani ako nejaký-izmus, ale ako životný pocit určitej generácie tzv. postmodernej doby. Existuje názor, že tak ako industriálnej spoločnosti zodpovedalo umenie moderny, súčasnej postindustriálnej spoločnosti zodpovedá umenie postmoderné. Mnohí muzikológovia a teoretici považujú za zárodok postmoderného myslenia v oblasti hudby nástup tzv. minimal alebo repetitiv music. Čo si o tom celom myslí’te vy, ako priekopník tejto hudby v Maďarsku?
– Pohľad muzikológov je, samozrejme, odlišný od môjho pohľadu umelca, ktorý nerobí nič iné, len sa usiluje veľmi individuálne sa vyjadrovať. A to nie je otázka konceptu alebo teoretickej stránky. Ale pravdepodobne som celkom nepochopil vašu otázku.
– Myslel som to v spojitosti s umeleckým výrazom. V súčasnej hudbe ďalej vidíme, že mnoho hudobníkov v najrozmanitejších oblastiach, či už v jazze, rocku alebo vážnej hudbe používa rovnaké techniky ako súčasni výtvarníci alebo literáti, napríklad koláž, médiá a podobne.
-K tomu môžem povedať len to, že pre mňa neexistujú rozmanité štýly. Hendrix nie je pre mňa menej dôležitý, než napríklad Charlie Mingus alebo John Coltrane na jednej strane, ale aj taký Chopin na strane druhej. Nemám však na mysli len ích. Zoberme si napríklad Beuysa. Rovnako by som však mohol menovať ľudí z oblasti literatúry. Teda ani v oblasti umeleckého druhu, ani z hľadiska etnického čí geografického nedokážem diferencovať. Všetko, čo ma zaujíma, sa v mojej tvorbe objaví. Do akej miery to potom vytvára individuálny umelecký postoj, to už ja neviem posúdiť. Ako sólista nepociťujem obmedzenia, ktoré som mal ako člen Group 180, kde som bol len jedným z mnohých. Zjednodušene povedané, robím Ien to, čo chcem a čo ma zaujíma. Ak toto je postmodernizmus, tak je to možno postmoderné. Ja som si myslel, že to má niečo spoločného s post-neo-avantgardou, pretože mne je blízky práve postoj Miklósa Erdélyho (súčasný maďarský básnik a literát, pozn. J. C.), ktorý sa sám, považuje za post-neo-avantgardistu. Ja mám vždy problémy so škatuľkovaním a zarad’ovaním a myslím si, že to ani nie je vec nás umelcov. Pre mňa je dôležité, že hudba, ale aj vzdialené oblasti, ako napríklad literatúra alebo matematika, vychádzajú z ľudského konania, z toho, čo človek robí. A to je popri duchovne prítomné v každej tvorbe. To, čo sa usilujem robiť ja, leží niekde medzi umeleckými druhmi a z tohto hľadiska je vhodnejšie hovoriť o mojej tvorbe ako o performance. Nie je náhoda, že som dlhé roky spolupracoval s Lászlóm Lugossym a Jánosom Szirtesom.
– Súčasné umenie však nepoužíva len transžánrové, ale aj transkultúrne výrazové prostriedky. A je tu ešte tlak trhových mechanizmov, proti ktorému mnohí umelci bojujú.
-Určite. V súčasnosti, ked’ sme svedkami tej neuveriteľnej materializácie, napadlo ma, že zrejme to je ono, po čom ľudia celé komunistické obdobie túžili a čo sa im odopieralo. A teraz sa to na nich valí ako rieka, ako vietor, ktorý odvieva veľmi agresívne všetky ostatné hodnoty. Je tu však aj ďalšia vec, a teraz nemám na mysli len Slovensko a Mad’arsko, ale celý tento región, celú strednú Európu a krajiny, ktoré sme nazývali Sovietskym zväzom a Juhosláviou. Tento región zachvátilo v súčasnosti veľmi nebezpečné hnutie – nacionalizmus. Je pre mňa veľmi pozítívnym zistením, že tento festival je celou svojou existenciou proti tomu, pretože umenie je kompletne medzinárodné. Nemá nič do činenia s každodennou politikou, nacionalizmom, šovinizmom. A preto som veľmi šťastňý, že som videl tento festival. Jedna vec je totiž vel’mi jasná. Rodina umelcov nie je výberová podl’a národných či etnických kritérií. Je úplne nepodstatné, či je niekto Slovák, Srb, Rus, Litovec, Maďar, Žid alebo Cigán. Vel’mi dôležité je, že existujú väzby a korene.
– Spomenuli ste Group 180. Nášmu publiku ste známy predovšetkým z účinkovania v tomto súbore, ktorý ste založili. Môžete nám priblížiť vaše sólové projekty, realizované i zamýšl’ané, pretože, ako ste povedali, sólová poloha vám viac vyhovuje.
– Otázka je oveľa komplexnejšia. Group 180 bola produktom svojej doby, totalitného spôsobu života, totalitnej spoločnosti. V Mad’arsku už pred desiatimi rokmi nikto komunizmus nebral vážne. Zrejme ani u vás, u nás však už existovali rukolapné príznaky. Nesmieme zabúdať, že odkedy bola celá spoločnosť homogénna, väčšina ľudí bola v opozícii. Kto nebol policajt, vojak alebo člen strany a komu nešlo o osobnú kariéru, ten stál v opozícii voči oficiálnej ideológii. Ten vedel, že celý systém je hlúpy. V takomto zmysle bola celá spoločnosť veľmi homogénna. Medzi ľuďmi fungoval otrasne horúci pospolitý pocit. Príkladorn takéhoto typu spoločenstva móže byť aj Súbor 180. Ten nevypovedal ani tak o hudbe, ako o jednej tvorivej skupine. Navyše tu dôležitú úlohu zohrala aj skutočnosť, že práve v torn období zaznamenal veľký rozmach hudobný minimalizmus, ktorý výrazne poznačil tvár súboru. K tornu ešte treba dodať, že členovia súboru boli v sedemdesiatych rokoch vo väčšine prípadov dvadsiatnikmi. K rozpadu súboru prispeli nasledovné okolnosti: 1. v osemdesiatych rokoch sa z jeho členov stali tridsiatnici; 2. rozpadol sa komunizmus; 3. súbor, ktorého repertoár pozostával predovšetkým z Novej hudby šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, nemohol už na prahu rokov deväťdesiatych d’alej existovat’; 4. z ľudského hľadiska je pre rozmanité’ tvorivé osobnosti veľmi ťažké zotrvať spolu dlhší čas. Takže preto sa 180-ka prežila.
Ja v podstate už od roku 1983, paralelne s účinkovaním v súbore 180, pracujem samostatne. Už v roku 1983 som v Kanade záčal robiť sólové koncerty a odvtedy som viac ráz účinkoval v rôznych končinách sveta. Veľmi’ podstatné boli pre mňa dve skutočnosti: to, že som popri účinkovaní v 180-ke pôsobil aj sólovo a to, že od polovice osemdesiatych rokov som spolupracoval s umelcami v oblasti performance, ako napríklad s už spomínanými Lugossym a Szirtesom a Novou modernou akrobatikou. Naozaj rozhodujúcirn nárazom pre mňa, ako tvorivého hudobného skladateľa, bol zánik súboru 180, pretože kýrn existoval, človek ako hudobný sk1adateľ rozmýšľal ako člen 180-ky – rozmýšľal o tom, že tie a tie nástroje sú v súbore k dispozícii a pre ne treba písať.
– Čiže ste boli limitovaný.
– Áno, bol som veľrni limitovaný a na druhej strane boli oni veľrni vzdialení od toho, čo som robil ja. Moja práca sa skupine 180 javila veľmi experimentálna. Oni chceli hrať jednoducho hudbu a len hudbu. A to, čo som chcel’ robiť ja, bolo viac intermediálne. Preto som bol veľmi rád, ked’ som stratil túto záťaž. Pre mňa, ako skladateľa, bola Group 180 veľmi ťažkým balastom. Teraz, posledné dva-tri roky, odkedy už nespolupracujem so skupinou, robím projekty v rôznych krajinách s miestnymi umelcami, hrám svoju komornú hudbu, kornponujem skladby a rôzne hudobné kusy pre rozličné objednávky. Na druhej strane na vytváranie vlastnej hudby používam tiež kornpjutre. Okrem nich ma zaujímajú intermediálne väzby medzi performance, inštaláciami a hudbou. Všetko spolu. Najnovšou oblasťou, ktorou sa zaoberám, je film. V súčasnosti pracujemna interaktívnej opere z rnateriálu, ktotý som nakrútil na Kube starou ručnou kamerou, kde som bol ako kameraman v rokoch 1988, ’89 a ’90. Teraz práve spracovávame na počítačoch vizuálny a hudobný materiál, ktotý som zozbieral v Havane. Výsledkom by mala byť opera, ktorá bude hotová pravdepodobne na budúci rok.
– Zaujímavé. Kto sú d’alší účastníci tohto projektu?
– Vizuálnu časť robí Tamás Waliczky. Je dosť známy, pretože pred niekoľkými rokmi získal Prix Ars Electronica. Má na starosti kompletnú vizuálnu stránku veci a vkladá . do počítača môj film, ja zas robím celú hudobnú zložku. Opera sa bude volať Kuba – Posledný mohykán. Mám mnoho ďalších plánov, ale aktuálne pracujem predovšetkým na tomto projekte. Rád by som napríklad vydal tu v Česko-Slovensku CD platňu ‘so svojou komornou tvorbou. – Včera sme hovorili aj o skladbe s hebrejskými motívmi pre jazzový big band.
– Je to hudobný kus, ktotý som pôvodne napísal prc 180-ku a v jej podaní odznel aj v Moyzesovej sieni v Bratislave. Nebol som však spokojný s predvedením, pretože inštrumentácia bola robená pre 180-ku a v konečnom dôsledku vyznela veľmi zle. Potom som spravil nové’ aranžmán a urobil nejaké zmeny. Skladba je určená pre gramofón, rozprávača v rapovom štýle a jazzový big band. Na gramofóne sa prehráva supraphonská nahrávka hebrejských liturgických spevov v podaní Tria Loránd z budapeštianskej hlavnej synagógy. Na celej skladbe je paradoxné, že gramofón, teda stroj je naživo sprevádzaný jazzovým big bandom a celé to komentuje rozprávač v rapovom štýle. Skladba je prísne komponovaná, bez improvizácie a trvá pätnásť minút.
-Spolupracujete alebo chystáte sa spolupracovať aj so slovenskými skladatel’mi? Máte s nimi vybudované nejaké väzby? Poznáte súčasnú slovenskú hudbu?
-So slovenskými skladateľmí ncmám, žiaľbohu, nijaké kontakty. Udržujem dobré vzťahy s niektorými českými skladateľmi, napríklad s Petrom Kotíkom. – Ten však už dobrých dvadsať rokov žije v New Yorku.
– Áno, v Brooklyne. Chystá sa však otvoriť v Prahe hudobnú školu. V Bratislave poznám osobne len jedného mladého veľmi aktívríeho chlapca – Petra Machajdíka.
– A čo Martinček? Hrali ste predsa jeho skladbu.
– Martinčeka som asi zo dvakrát videl, osobne sa však nepoznáme. Nepoznám v podstate ani jeho hudbu. Na nahrávke jeho skladby v podaní Group 180 som neparticipoval. Súčasnú slovenskú hudbu nepoznám zrejme aj pre nedostatok jej gramofónových nahrávok. Je to pre mňa osobne veľká škoda, pretože mám’ rád každú dobrú hudbu a nielen súčasnú. Väčšina hudby, ktorú počúvam, nie je súčasná. Doma počúvam hudbu etnickú, jazz, blues a folklór. Je pre mňa vel’mi ťažké zohnať napríklad aj nahrávky s autentickým slovenským hudobným folklórom, pretože v obchodoch ponúkajú výlučne len jeho suvenírové balenia a štylizované podoby. Ako hráča na’ flaute ma pritom veľmi zaujíma slovenská fujara.
– Ďakujem za rozhovor a želám vel’a úspechov vo vašich projektoch.
Zhováral sa JOZEF CSERES